Antidepresíva

Antidepresívna skupina aktívnych zložiek zahŕňa zlúčeniny, ktoré sa používajú na liečbu depresie. Okrem toho sa účinné látky môžu používať aj pri úzkostných a obsedantno-kompulzívnych poruchách, záchvatoch paniky, poruchách spánku, predmenštruačnom syndróme, poruchách stravovania a chronických bolestiach.

žiadosť

Prvé klinicky významné antidepresívum bolo objavené náhodou v roku 1956. Bol to tricyklický antidepresívum (TCA) imipramín. 1 V laboratórnych štúdiách sa neskôr ukázalo, že tieto lieky zvyšujú synaptické koncentrácie serotonínu a norepinefrínu, a preto sa predpokladalo, že tieto účinky sú zodpovedné za ich antidepresívne účinky. O niekoľko desaťročí neskôr bolo vyvinuté množstvo antidepresív, ktoré až na pár výnimiek podporujú monoamino-neurotransmisiu.

Pre antidepresíva boli popísané nasledujúce indikácie:

Úzkosť a obsedantno-kompulzívne poruchy
Záchvaty paniky
posttraumatická stresová porucha
poruchy spánku
Abstinenčné syndrómy
predmenštruačný syndróm
poruchy príjmu potravy
chronická bolesť

účinok

Bolo zistené pomerne skoro, že nástup neurochemických a terapeutických účinkov antidepresív mal veľmi odlišné časové škály, s potenciovaním monoamínovej funkcie v priebehu niekoľkých hodín po podaní lieku a klinickým zlepšením symptómov často trvajúcich niekoľko dní až týždňov. Nové výskumné prístupy sa preto pokúšajú presnejšie zachytiť neurobiologické procesy, ktoré môžu byť základom tohto oneskorenia, s nádejou na vývoj rýchlo pôsobiacich antidepresív.

Neurochemické teórie

Účinná latencia antidepresív viedla vedcov k štúdiu neuroadaptívnych zmien, ktoré sa vyvinuli v dňoch a týždňoch po začatí liečby antidepresívami. Základným predpokladom bolo, že neurobiologické adaptívne zmeny, ktoré časovo korelujú s nástupom terapeutickej odpovede, sú priamejším cieľom nových antidepresív.

Teória neuroplasticity

S objasnením molekulárnych a bunkových dráh, ktoré regulujú neuronálne funkcie, pokročil výskum nad rámec monoamínových neurotransmiterových receptorov a zameral sa na intracelulárne signálne kaskády, génovú expresiu a transláciu proteínov ako centrálne faktory antidepresívnych účinkov. Výskum neuroplasticity má tu veľký význam. Neuroplasticita je základný proces, ktorý je základom učenia a pamäti, ale tiež schopnosti nervových systémov absorbovať a adaptovať sa na podnety z prostredia a potom vyvinúť vhodné adaptívne reakcie na ďalšie súvisiace podnety. Existujú dôkazy, že synaptická plasticita môže byť ovplyvnená chronickým stresom a že antidepresíva môžu pôsobiť proti a zvrátiť tieto účinky

Vedľajšie účinky

Účinnosť antidepresív sa zvyčajne rozvinie až po 2 - 6 týždňoch požitia, zatiaľ čo možné vedľajšie účinky sa objavia na začiatku liečby. V závislosti od účinnej látky sa líši profil príslušných vedľajších účinkov, ktorý je uvedený v príslušných technických informáciách.

Interakcie

Vďaka výraznej heterogenite rôznych antidepresív sa profil interakcie značne líši v závislosti od aktívnej zložky. Toto sa nachádza v odborných informáciách o príslušnom lieku.

Kontraindikácie

V závislosti od účinnej látky existujú rôzne kontraindikácie, ktoré sú uvedené v príslušných odborných informáciách.

Aktívne zložky

Tricyklické antidepresíva (TCA)

Po objavení antidepresívneho účinku TCA sa táto skupina látok rýchlo stala najbežnejšie používanou triedou liekov na liečbu depresie. Čoskoro však boli vyvinuté ďalšie účinné látky, ktoré selektívnejšie inhibujú spätné vychytávanie serotonínu a noradrenalínu, a tým znižujú anticholinergické vedľajšie účinky. TCA blokujú muskarínové acetylcholínové a histamínové receptory, ako aj α1-adrenoreceptory aj v terapeutických dávkach, a preto vedú k vedľajším účinkom, ako je sucho v ústach, zápcha, poruchy spánku a hypotonické obehové poruchy. Aj malé predávkovanie môže byť kardiotoxické a spôsobiť arytmie.

Selektívne inhibítory spätného vychytávania serotonínu (SSRI)

Národné a medzinárodné smernice preto odporúčajú použitie selektívnych inhibítorov spätného vychytávania serotonínu (SSRI) ako prvej liečby závažnej depresie. SSRI, ako je citalopram, escitalopram, fluoxetín, fluvoxamín a paroxetín, majú selektívny inhibičný účinok na spätné vychytávanie sérotonínu v terapeutických dávkach.

Selektívne inhibítory spätného vychytávania norepinefrínu

Inými selektívnymi inhibítormi spätného vychytávania monoamínu sú selektívne inhibítory spätného vychytávania norepinefrínu (SNRI), ako sú napr. B. reboxetín. V niektorých metaanalýzach sa však zdá, že reboxetín je menej účinný ako SSRI a tieto výsledky môžu byť spôsobené jeho relatívne slabou znášanlivosťou.

Selektívne inhibítory spätného vychytávania norepinefrínu/dopamínu (SNDRI)

Ďalšou účinnou látkou je bupropión, ktorý inhibuje spätné vychytávanie norepinefrínu a dopamínu.

Selektívne inhibítory spätného vychytávania serotonínu/norepinefrínu (SSNRI)

SNRI ako napr B. Venlafaxín a duloxetín majú dvojitý mechanizmus účinku a inhibujú absorpciu neurotransmiterov serotonínu a noradrenalínu.

Inhibítory spätného vychytávania serotonínu a čiastočný agonizmus

Posledný vývoj viedol k liekom, ktoré blokujú spätné vychytávanie serotonínu a ovplyvňujú rôzne podtypy receptorov 5-hydroxytryptamínu (5-HT). Napríklad vilazodon má čiastočnú agonistickú aktivitu na 5-HT1A receptore, zatiaľ čo vortioxetín sa viaže na niekoľko ďalších podtypov 5-HT receptora (5-HT1A, 5-HT1B, 5-HT1D, 5-HT3 a 5-HT7). Nie je však úplne známe, či majú tieto lieky výhody oproti SSRI.

Noradrenergné a špecificky serotonergné antidepresíva (NaSSA)

Niektoré antidepresíva tiež nepôsobia blokovaním spätného vychytávania norepinefrínu a serotonínu. Príkladom toho je tetracyklická zlúčenina mirtazapín, ktorá blokuje a2-adrenoreceptory a tým spôsobuje uvoľňovanie norepinefrínu. Mirtazapín ďalej blokuje receptory 5-HT2A a 5-HT2C a zvyšuje tak uvoľňovanie noradrenalínu a dopamínu v kortikálnych oblastiach. Podobný antagonistický účinok na 5-HT2C receptory bol navrhnutý pre aktívnu zložku agomelatín. Je otázne, či agomelatín blokuje receptory 5-HT2C v klinických dávkach.

Inhibítory monoaminooxidázy (IMAO)

IMAO inhibujú enzýmy monoaminooxidázy. Rozlišuje sa medzi monoaminooxidázou-A (MAO-A) a monoaminooxidázou-B (MAO-B), ktoré štiepia monoamíny deamináciou na zodpovedajúce aldehydy, amoniak a peroxid vodíka. Inhibíciou týchto enzýmov sa inhibuje odbúravanie serotonínu, norepinefrínu a dopamínu. Inhibítory MAO možno rozdeliť na selektívne, neselektívne a reverzibilné alebo ireverzibilné inhibítory.
Príklady IMAO sú:

Neselektívne ireverzibilné IMAO z. B. Tranylcypromín.
Selektívne ireverzibilné inhibítory MAO-B z. B. selegilín a rasagilín
Selektívny reverzibilný inhibítor MAO-A z. B. Moklobemid

Fytofarmaká

V klinických štúdiách sa preukázalo, že extrakty z ľubovníka bodkovaného (Hypericum perforatum) sú účinné pri liečbe miernej až stredne ťažkej depresie. Ich použitie má zmysel predovšetkým preto, že sa zdá, že prah inhibície pacientov voči bylinným liekom je nižší ako voči syntetickým účinným látkam.

Rýchlo pôsobiace antidepresíva

Ukázalo sa, že jedna dávka anestetika ketamínu, nekompetitívneho antagonistu NMDA (N-metyl-D-aspartát), vyvoláva rýchly antidepresívny účinok v priebehu niekoľkých hodín. Účinná látka vyvoláva tento účinok aj u pacientov, ktorí nereagovali na dve alebo viac typických antidepresív (napr. SSRI alebo SNRI). Ketamín generuje paradoxné zvýšenie extracelulárneho glutamátu v mediálnej prefrontálnej kôre a vedie k aktivite závislému uvoľňovaniu BDNF (neurotrofický faktor pochádzajúci z mozgu, nervový rastový faktor), ktorý by mohol byť príčinou rýchlej synaptogénnej reakcie.
Uvoľňovanie BDNF závislé od aktivity odlišuje ketamín od typických antidepresív, ktoré len pomaly zvyšujú expresiu BDNF, ale nie uvoľňovanie BDNF.

V USA je nosový sprej s obsahom esketamínu schválený na liečbu veľkej depresie v kombinácii s SSRI alebo SNRI od marca 2019, ak pacienti v súčasnej epizóde nereagovali na najmenej dve rôzne antidepresívne terapie.