Jazzclub Biberach e.V.

9. marca 2001: Orchester Bürger Kreitmeier

Na podujatí tohto jazzového klubu sa neobjavila žiadna kritika.

02.02.2002: Duo Kappa Golz

Začiatok podujatia „The Art of the Duo“ v Jazzkelleri

Duo Kappa-Golz za zrkadlami

Po druhýkrát má polročný program Jazzového klubu Biberach heslo. Po „Klavírnych nociach“ v posledných šiestich mesiacoch roku 2000 sa teraz volá „The Art of Duo“. Sériu podujatí, na ktorých budú nasledovať ďalšie štyri duá rôznych zostáv a štýlov, otvorila v regióne neznáma dvojica Rolf Richie Golz na klavíri a Matthias Kappa na rôznych bicích nástrojoch. Títo dvaja sa navzájom poznali a ocenili pred rokmi v štúdiu Herzel počas vlastných nahrávok a rozhodli sa odteraz spojiť svoje nápady v hudbe.

Od opatrného začiatku až po oslobodzujúce prídavky na koncerte v jazzovej pivnici bol evidentný typický problém s obsadením pre všetky duá. Interakcia s rovnakým súperom a spoluhráčom si vyžaduje slepé vzájomné porozumenie, najmä vo voľnejších, improvizačných častiach, inak dôjde k zlomom a medzerám.

Kappa a Golz si túto prácu neuľahčili a viditeľne sa zahriali. Namiesto toho, aby sa obmedzili na spoločne vyvinutý štýl a poskytovali jeho koherentné a konzistentné interpretácie, zhromaždili eklektickú zmes klasických, popových a rockových, ale aj bluesových a jazzových prvkov v podobe patchworkového podoby zo širokého spektra minulosti i súčasnosti a na jednej strane ohromujúce na strane druhej. už prinieslo opäť osviežujúce konštelácie, ktoré len voľne držali pohromade občas príliš jednotne ostinátne sprievodné formulky á la „Minimal Music“.

Práve v tejto netradičnej, na prvý dojem takmer dilletantickej montáži protichodných hudobných úryvkov sa zdalo, že skutočná umelecká výpoveď dvojice klame: zadržať zrkadlo klasickej hudbe prostredníctvom jazzu alebo pozerať na blues cez rockové okuliare. Vo svetle jedného sa z druhého stáva paródia a naopak. Názov najnovšej spoločnej produkcie dua „Spiegelbilder“ sa zdal byť programom nielen z pohľadu dvoch tlmočníkov, ktorí sa navzájom odrážali. Pretože nielen pri Alici začína ríša divov za zrkadlami, v ktorých je všetko také odlišné, také skrútené a zvláštne, že práve vďaka tomu drží zrkadlo realite, sa Kappovi a Golzovi darí pretaviť známe a tradičné do podoby ktorá to vrhá nové svetlo, vyžaduje nové nekonvenčné spôsoby počúvania a odbúrava hranice, aby otvárala nové perspektívy.

Podpísané Helmut Schönecker

14. januára 2001: Dixieman Four

Na podujatí tohto jazzového klubu sa neobjavila žiadna kritika.

23. decembra 2000: Rootbears

Na podujatí tohto jazzového klubu sa neobjavila žiadna kritika.

09.12.2000: Candies ‘n‘ Dandies

„Candys and Dandys“ so zábavnou šou v jazzovej pivnici

Dievčatá, dievčatá, dievčatá a chlapci, chlapci, chlapci

A cappella is in. „Unplugged“ is in. A good stage show is in. Boys and girls are in. A pop is always in any. Všetky ingrediencie pre veľký hit boli zhromaždené na koncerte „Candys and Dandys“ na Sobotný večer v jazzovej pivnici. K húfnemu prilákaniu publika pravdepodobne prispelo aj špeciálne popoludňajšie vystúpenie na Biberacher Christkindlesmarkt. A nikto to nemusel ľutovať. Aj keď sa počas dvojhodinového vystúpenia štyroch žien a štyroch mužov citeľne znížila koncentrácia a intonácia alebo klavirista agilného súboru už nebol schopný udržať svoje ovce na rytmickom vodítku, celkový dojem bol ohromujúci.

Pre každú zo starostlivo vybraných piesní bola pripravená samostatná choreografia a nezabudli sa ani na pôsobivé statické obrázky pre fotografov. Korenený komediálnymi prvkami, ktoré miestami dokonca pripomínali scény z „Commedia dell Arte“, vzniklo akési „totálne umelecké dielo“, ktoré bolo veľmi jedinečné. Všeobecné pobavenie vyvolala najmä „masková pieseň“ s jej trojitými prestávkami podobnými robotom a herci s polomaskami podľa vzoru starodávneho zboru. A aj keď sa podiel jazzu v tomto podniku stiahol pod kritickú hranicu, potlesk a tri tlieskajúce prídavky potvrdili, že recept na úspech „Candys and Dandys“ je správny.

Občas baladická medzihra, s dosť náročnými a tiež ťažko spievateľnými, skrútenými farebnými harmóniami z jazzového oddelenia, občas improvizovaná vyzerajúca scatová medzihra a samozrejme hlavne veľa popu - vrátane takých slávnych evergreenov ako „Girls, Girls, Dievčatá “od ABBA alebo„ Malý zelený kaktus “od komikovských harmonikov - vyústili do zmesi, ktorá dobre padla. Doplnky, ako napríklad takmer kompletné záhradné vybavenie na starostlivosť o kaktusy, ale aj vtipné, netradičné aranžmány a zábavné scény, spôsobili, že originál bol väčšinou rýchlo zabudnutý. Pokiaľ ide o mimiku a gestá, cukríky a dandies ľahko zaujmú rôznych kabaretných umelcov a môžu tiež lepšie spievať.

Podpísané Helmut Schönecker

10. 11. 2000: Martin Auer Quartet

Koncertná správa z 10. novembra 2000

Martin Auer Quintett hral NewComJazz v Biberacher Jazzkeller

O intergalaktických Almdudleroch a francúzskych ložiskách zadných kolies

Na koncerte s Martinom Auerovým kvintetom v Biberacher Jazzkeller skutočne nechýbal dobrý humor, tvorivé nápady, virtuózne improvizácie a nadšený potlesk. S vášňou pre hru plnú po okraj a motivovanou až po špičky prstov vykúzlil najmä Martin Auer neslýchané tóny svojich nástrojov na svojej trúbke a Florian Trübsbach na altovom a sopránovom saxofóne. Zatiaľ čo Martin Auer potreboval ešte niekoľko taktov začiatočného času, kým sa hudobné nápady netešili voľne, držiteľ Biberachovej ceny Jazz Prize 1994 a držiteľ ceny Bavorskej štátnej ceny 2000 Florian Trübsbach takmer bez jediného zosilnenia roztrhal uši riedkym poslucháčom už od prvej tóny. Trübsbach vždy na sto percent, dokonca aj v baladách, naliehavý a intenzívny, s úchvatne virtuóznou technikou hry a emotívnym prejavom, vďaka ktorému zabudol na všetko okolo seba, okamžite našiel prístup k publiku, každopádne ten správny tón.

Takmer výlučne s väčšinou veľmi zaujímavými vlastnými skladbami niekde medzi tvrdými a neobopovými, funkovými, latinskými a tretími prúdmi dýchalo každé dielo vitalitou a expresivitou, ktorá takmer hmatateľne naplnila miestnosť. Zostávalo nezodpovedané, či otvárač s názvom „Sklamania“ spracoval minulé bolestivé zážitky, alebo ho bolo treba chápať ako jemnú kritiku publika, ktoré sa neobjavilo vo veľkom počte. Nápadité tituly ako „Intergalactic Almdudler“, „Hingehenkt“, „Fisadé“ alebo „Hinterradlager“ našli svoj hudobný náprotivok v rovnako tvorivých aranžmánoch a improvizáciách. „Náhradník“ sa bez skúšky zdal pre bubeníka Bastiana Jütteho, ktorý vypadol v krátkom čase, natoľko sebavedomý a presvedčivý, ba inšpiratívny, že už nezostalo nič, čo by bolo potrebné. Samozrejme, nešlo o jazz komornej hudby, ako sa číta v predstihu. Z tejto hudby nebolo možné získať zduchovnenie alebo dokonca abstrakciu na vyššej úrovni odrazu, sila a zemský stisk boli na to jednoducho príliš veľké. Najvyššia hudobná úroveň sa však dá s istotou potvrdiť, a to aj bez základných informácií, ktoré bubeník hral večer predtým s Bamberg Symphony.