Horúce drôty - horúci vzduch

Horúce drôty - horúci vzduch (24. 8. 2014)

Rusko sa čoraz viac medzinárodne izoluje nelegálnou anexiou Krymu a destabilizáciou Ukrajiny, s pokračujúcim ignorovaním suverenity a integrity susedného štátu. Prezidentovi Putinovi sa všade, kde je to možné, vyhýbajú, väčšina Európanov ho už nevníma ako partnera, ale ako oponenta a do veľkej miery prehĺbila dôveru v seba ako človeka a ako politika.

Je zaujímavé zistiť, ktorí západní politici a ako často telefonujú ruskému prezidentovi. V období od januára do polovice augusta 2014 si kancelárka Merkelová s 33 telefonátmi udržala najvyššiu pozíciu. Prezident Hollande ich dostal iba 15, Obama 10 a premiér Cameron bol pozadu iba s 6 hovormi. Pani Merkelová, určite hlas s váhou, sa opakovane pokúšala presvedčiť notoricky známeho Putina, aby zmenil svoje postavenie v ukrajinskom konflikte. Pri najčastejšom telefonickom úsilí to bolo následne aj najčastejšie neúspešné.

Putin je zvyčajne povolaný a dvorený, čo sa mu páči a dáva mu pocit politického významu a sily, ktoré pre svoje ego nevyhnutne potrebuje. Putinova medzinárodná izolácia je opakovane oslabovaná a znehodnocovaná. Putin využíva telefonáty na svoju propagandu, pretože výsledky rozhovorov, ktoré zverejňujú západní politici, sa nehorázne líšia od vyhlásení ruských štátnych médií. A Putin má možnosť opakovane ukazovať politicky indoktrinovanému ruskému obyvateľstvu, ako dôsledne a úspešne bojuje za veľkú ruskú záležitosť ľudí. Neúspešná Telefonitis je potom umocnená neúspešným diplomatickým pozvaním a pohovorom nemeckého ministra zahraničných vecí. Zlyhanie týchto snáh je zjavne nevyhnutné, pretože minister zahraničia Lavrov je Putinovým lýtkom bez vyjednávacej autority a využíva tieto príležitosti na rozhovory hlavne na propagandu. Žiadne zo stretnutí neprinieslo pre ukrajinské obyvateľstvo nič pozitívne.

Neúspešná Telefonitis a zdanlivo nutkavé a nepresvedčivé „ponechanie otvorených komunikačných kanálov“ ministrom zahraničia pre Rusko majú ďalšie negatívne účinky. Pretože východoeurópski partneri, najmä Poľsko a pobaltské štáty, čoraz viac strácajú dôveru v politický kľud dôležitých štátov Európskej únie z ich pohľadu na plienky a ekonomické záujmy. A títo partneri NATO a EÚ si určite kladú otázku, prečo sa to jednotliví členovia EÚ bez akejkoľvek viditeľnej koordinácie zo strany Európskej únie, ale zdanlivo v záujme EÚ ako národné štáty alebo ako tím národných štátov, pokúšajú robiť „na vlastnú päsť“ a vo svojom vlastnom záujme Zmierniť ukrajinský konflikt. A Nemecko tiež vzbudzuje dojem, že ešte neuznalo, že už neexistuje rýchla cesta späť do čias, keď by Európania mohli stále považovať Rusko za dôveryhodného partnera.

Návštevy nemeckej kancelárky vo východoeurópskych štátoch alebo na Ukrajine s jasnými verejnými vyhláseniami o hodnotení ruskej politiky, prijateľnými odvolaniami na konfliktné strany, dohodnutými vyhláseniami o možnostiach EÚ, demonštráciou zodpovednosti a opatrení NATO ako aj Sľuby nemeckej podpory sú oveľa účinnejším a dôveryhodnejším prostriedkom politiky ako opakované neúspešné telefonáty. Takéto dôležité a užitočné návštevy však nenahrádzajú zodpovedné a angažované politiky EÚ.

Európska únia má dohodu o pridružení s Ukrajinou a spoločnú sankčnú politiku voči Rusku. Ale to nestačí. EÚ musí konečne čeliť svojim zodpovednostiam a prijať spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku s váhou väčšiny svojich členov. Preto by „mierové rozhovory“ medzi konfliktnými stranami mala iniciovať alebo minimálne sprevádzať EÚ v spolupráci s OBSE, a nie jednotlivé členské štáty bez mandátu. EÚ v súčasnosti v konflikte na Ukrajine robí opak bella figura!