24. - 28. augusta 2018 Kazachstan časť II

Celá Kirgizsko-kazašská hranica začala naozaj dobre. Dlhý rad ohlasoval zlo. Zoradili sme sa do ľavého radu za ostatnými mongolskými rally tímami. Tento ľavý had podľa všetkého ani neexistoval. Nič to nenasvedčovalo, okrem toho, že niektorí Kazaši úplne odškrtávali, ťahali betónové bloky na ulicu, trúbili, vystupovali z auta a kričali na nás, zatiaľ čo niektorí Kirgizovia zase kričali na Kazachov. Pustili sme húkačky a snažili sme sa čo najlepšie ignorovať zlú náladu.

Spolu s americkým tímom sme tentokrát naozaj uzavreli poistenie Kazachstanu za 19 € a potom sme vyrazili do Almaty. Po hodine jazdy sme neverili vlastným očiam. Pred nami bol zebrový vozeň, v ktorom boli naši milí Fíni. Radosť zo stretnutia bola veľká, a tak sme všetci traja pokračovali v ceste.

S 1,4 miliónmi je Almaty najväčším mestom v Kazachstane (pred hlavným mestom Astana). To je miesto, kde sa spája to, čo je pre ruské mestá také typické - bujarý pôvab a bublinkové bohatstvo popri snahe len tak vyžiť, luxusné hotely so sklenenými fasádami a zle vyzerajúcimi prefabrikovanými sídliskami, SUV značky Porsche vedľa vylisovaných 80. rokov -Autobusy. Tu sa ukazuje ešte zreteľnejšie ako v Nemecku, kto je sociálnym víťazom a kto je sociálnym porazeným.

Keby sme mali večer prehltnúť ceny piva v centre mesta, aké to musí byť pre Kazachov s normálnym príjmom? Napriek tomu to bol ešte pekný večer s dvoma Američanmi a dvoma Fínmi s tureckou kuchyňou a pivom.

Na druhý deň sme išli na trh s dvoma Američanmi Madison a Jakeom, zatiaľ čo Herman a Elina si ešte museli poistiť. Predajcovia boli dobre naladení a spôsobili, že nás (nás dvoch, Američanov sme sa báli choroboplodných zárodkov) stálo veľa. Je tu tiež malá kórejská menšina, a tak sme ochutnali veľa kimchi, tofu a šalát z morských rias a samozrejme si niečo zobrali so sebou. S pistáciami, nakladanou zeleninou a našimi kórejskými pochúťkami sme sa chvíľu prechádzali mestom a potom sme si na obed dopriali veľkú porciu sushi. Keďže máme sushi takmer každý týždeň, bolo treba len znova.

O 16:00 sme sa opäť stretli s Elinou a Hermanom, pretože sme v ten deň chceli absolvovať ešte niekoľko kilometrov. V každom prípade sme spočiatku z Almaty toľko vzdialenosti neurobili, pretože doprava sa z mesta plazila len pomaly. Dostali sme sa do tretiny cesty medzi Almaty a Balkašským jazerom, potom sme sa usadili v poli. Aj tu by sa nejeden nelegálny hobby záhradník dobre bavil. 😉

Naším ďalším cieľom bol úplne severne od Balkášskeho jazera, ale cesta tam nebola skutočnou radosťou. Obrovské vyjazdené koľaje a výmole niekedy nechali iba na jazdu mimo cestu. Západnú cestu okolo Balkašského jazera sme zvolili zámerne, pretože východná cesta má byť pre autá deštruktívna. Ale na konci dňa bolo zlepšenie v nedohľadne. Krátko pred dedinou Balkash sme zišli z cesty k jazeru. Kempovanie priamo pri jazere? Rovnako dobré ako nemožné, pretože Kazachovia zjavne nepočuli o zásade „nezanechať stopu“. Ale o desať metrov ďalej s výhľadom na jazero to bolo tiež úžasné. Pri západe slnka s odhadovanou vonkajšou teplotou 10 stupňov sme sa s Fínmi opäť vrhli do jazera, aby sme si zaplávali a očistili svoje telá. Obrovská panvica Chili sin Carne, ktorú sme zdieľali s Hermanom a Elinou, nás potom opäť rozohriala.

Cesta pokračovala ďalší deň smerom na Karaganda. Po krátkej zastávke na doplnenie zásob sme sa vybrali kúsok ďalej smerom k hraničnému mestu Pavlodar. Aj keď boli cesty lepšie, jazda v Kazachstane je únavná. Rozľahlosť je pôsobivá, ale Kazachstan je z veľkej časti pokrytý rovinatou stepnou krajinou. Prerušené väčšími mestami, pár národnými parkami a pár ťavami tam nie je až tak veľa. Nie je také prekvapujúce, že veľa väzňov gulagu v Kazachstane si po oslobodení myslelo, že boli uväznení na Sibíri. Ak ale hľadáte pokoj a priestor, určite ho tu nájdete.

Večer pri stanovaní sa teploty tiež zmenili na sibírske. Zabalení všetkým oblečením, ktoré sme mali, sme stáli pri plápolajúcom ohni po poriadnej porcii kyslých vajec so šalátom z červenej repy. Noc bola na mojej rozbitej podložke na spanie chladná.

Ráno prišla pri teplotách tesne nad bod mrazu hustá hmla. Zmrazení sme jednoducho namočený mokrý stan vložili do vreca na odpadky a zohriali sa čajom a kávou. Veľmi postupne sme prešli z používania klimatizácie na maximum otvorením okna k zapnutiu kúrenia. Nemysleli sme si, že zrazu bude taká zima. Okolo tretej hodiny sme dorazili na kazašsko-ruskú hranicu. Dve autá pred nami už sľubovali niečo dobré, aj keď vlani sme sa z Ukrajiny dostali do Ukrajiny v podobnej situácii 5,5 hodiny. Takže počkajte, uvidíte a vypite čaj.