Majstrovstvá Európy v BJJ - bronz pre Kassel

6. časť

Kapitola I - Choroba a vzrušenie

Rozhodcovia sú pripravení na majstrovstvách Európy IBJJF

01/11/16
Streda 23:56 - V lietadle do Lisabonu. Nie som vôbec v poriadku. Zaujímalo by ma, či je to kvôli vzrušeniu? Bolia ma končatiny, mám sucho v krku, takmer som nejedol a cítim sa mi závrat. Myslím si, že je to asi len psychosomatické a nemal by som si robiť starosti. Nasledujúce dni sa ukazuje, že som to celé podcenil.

Cesta zo São Paula do Lisabonu je v tomto stave neprimeraná. Po 9 hodinovom lete do Casa Blanca nasadám na ďalšie lietadlo do Lisabonu a som tam do hodiny. Cítim sa ešte horšie ako predtým, mučím sa v taxíku a nechám sa odviezť k svojmu ubytovaniu. Necítim sa vo forme na to, aby som pokračoval v cestovaní hromadnou dopravou a so svojím ťažkým batohom. Tentokrát jednolôžková izba v hosteli. Viem, že keď si teraz ľahnem, nevrátim sa na nohy. Odložím veci, pomocou recepcie hľadám najbližší supermarket a lekáreň a zásobujem sa ovocím, rezancovou polievkou, vodou a liekmi. Z bytu odchádzam iba nakrátko na ďalšie 3 dni na nákupy. Inak len ležím v posteli s vysokou horúčkou, zasiahlo ma to naplno a to presne týždeň pred súťažou. Najhoršie na tom je, že viem, že môj stav bude trpieť a že nebudem môcť tak trénovať. Spočiatku mám trochu nízko, ale rýchlo si obnovím pozíciu, budem bojovať tak či onak, či už som chorá alebo nie, a urobím maximum.
Najlepšie, čo v ten deň môžem urobiť.

Musím sa nejako fit. V nedeľu mi je o polovicu lepšie, v stredu budem bojovať. Potrebujem tiež čerstvý vzduch, aby som sa lepšie zregeneroval a rozhodol som sa preskúmať okolie.

Kapitola II - Môj dokonalý deň v Lisabone: architektúra a pouliční umelci

Foto v Praça do Comércio

15.1.16
Nedeľa 15:34 - na námestí Marques de Pombal. Opúšťam hostel a vidím na mape obrovský guľatý štvorec, veľmi blízko. V strede námestia je obrovský stĺp, na ktorého hlave je kôň so sprievodným jazdcom. Skutočne pôsobivé umelecké dielo. Okolo námestia sú drahé a známe hotelové reťazce, ktoré vytvárajú ušľachtilú kulisu v kombinácii s otvoreným priestorom. Stojac na námestí vidím veľkú alej, ktorá vedie z kopca, pretože vyzerá tak príjemne, idem po nej. Zľava a doprava opäť obchody, hotely a reštaurácie. Je to Avenida de Liberdade.

Po asi 20 minútach chôdze sa dostávam späť na námestie, ale toto je obdĺžnikové a na ňom sú 2 veľké fontány, každá so 4 morskými pannami sediacimi na okraji. Tieto chrlia vodu do stredu fontány, ktorá následne rozstrekuje vodu zvnútra von. Sedím pár minút pri fontáne a sledujem dopadajúce svetlo slnka cez klíčiacu vodu. Krásny pohľad. Aj tu je v strede obrovský označený stĺp. Zdá sa, že Portugalcom sa ich stĺpy páčia.

Idem ďalej a dostávam sa na nákupnú ulicu uzavretú pre autá. Na každom rohu sú pekárne a reštaurácie s najchutnejšími špecialitami. Čerstvé kraby na výkladnej skrini v akváriu. Vystavené sú homáre na ľade a ďalšie rôzne druhy rýb a mušle. Väčšinu toho nepoznám a keďže som stále chorý, nechcem experimentovať s jedlom. Kráčam ďalej, kým začujem klasickú klavírnu hudbu. Pochádza z prevrátenej prepravky s ovocím, pred ktorou na malom podstavci stojí žena. Žena je celá pokrytá bronzovo-zlatou vrstvou, vyzerá ako socha a nehýbe sa. Pôsobivo. Ale prečo potom tá hudba? Stolík v reštaurácii je asi 10 metrov za ňou. Sedím tam a objednávam chutné penne s čerstvými koktailovými paradajkami a zeleným pestom. S čerstvo vylisovaným pomarančovým džúsom. Sledujem ženu zozadu. Stále viac ľudí stojí okolo vás, kým sa batoľa nepriblíži s ohromujúcimi krokmi a mincou v ruke.

Dieťa kvapká euro do vázy. Kliknutím na mincu vo vnútri nádoby sa žena začne hýbať. Vzniká ilúzia, že socha z liateho kovu tancuje na hudbu, dobrý zábavný program, myslím si, že si len užívam ten okamih, keď človek hodí do vázy peniaze. Keďže sa žena pohybuje v kruhoch, v treťom kole si všimne, že si predstavenie pre Lau jednoducho užívam. Som si však vedomý svojej viny, po najedení kráčam so širokým úsmevom smerom k podstavcu a hodím do vázy euro. Neubráni sa úsmevu a začne tancovať. Keď skončí, sundám si čiapku, uškŕňam sa a nahlas sa zasmejem, než budem pokračovať.

Odteraz prichádzam každý deň, hodím do vázy euro, nakrátko sledujem a potom znova zmiznem. Mám úctu k ľuďom, ktorí každý deň praktizujú, v čom spočíva ich vášeň. Aj keď je to, ako v tomto prípade, nevďačné, ako život pouličného umelca. Dobrá žena sa samozrejme z diaľky usmieva, keď ma vidí prichádzať. Z tej podívanej mám vždy radosť, zvlášť keď okolo náhodou dôjde dieťa. Je to ako vytvárať dobrú náladu pre euro - myslím si, že je to dobrá cena.

Nákupná ulica ma vedie širokou bránou, ktorá zas vedie na ďalšie veľké námestie s jazdcom, ale toto je pred riekou, ktorá sa vlieva do mora. Už na ihrisku vám do tváre fúka slaný a trpký morský vzduch. Pri 13 stupňoch a jasne modrej oblohe je to znesiteľné. Keď sa priblížite k vode, škriekanie čajok bude čoraz hlasnejšie. Skončím na mieste, kde vedú veľmi široké a ploché schody priamo do vody. Priamo vo vode sa nachádzajú 2 plošiny vysoké približne 3 metre, ktoré majú v najvyššom bode veľkú loptu. Neviem, o čo ide, ale je to krásny pohľad. Keď som prešiel okolo bronzovej ženy, zvyčajne som sedel na schodoch s čerstvým pomarančovým džúsom a syrovým rožkom a sledoval, ako sa jemné vlny rútia na pobrežie.

Na spiatočnej ceste, v prvý skvelý deň, som začul hrať trojčlennú kapelu v malej kaviarni na rohu. Klasická zostava: basgitarista, bubeník a gitarista. Nehrajú vlastné piesne, ale pokrývajú známe piesne a dávajú im svojský „nádych“. Veľmi si to užívam a sadám si k šálke čaju. Došli mi hotovosti, ale stále chcem kapele niečo dať, cez prestávku dám všetkým napiť a dostávame sa k veľmi zaujímavému rozhovoru. Hovoria si „folkways“ a hudbu tvoria spolu už nejaký čas. S nádejou čakám na druhý diel a oni dokonca vylepšujú, okrem iného hrajú jednu z mojich obľúbených skladieb „Under the Bridge“ od Red Hot Chili Peppers. Som nadšený.
V ďalšom rozhovore po vašom vystúpení sa ukázalo, že sa zdá, že každý víkend hráte v tejto malej kaviarni. Vymieňame si kontaktné údaje, takže ak sa vrátim, rád by som ťa počul hrať znova. Na facebookovej stránke „www.facebook.com/andresousagoncalves“ môžete získať ďalšie informácie, ak chcete. Relaxačný a naplňujúci deň sa pre mňa končí.

Kapitola III - Majstrovstvá Európy medzi víťazstvom a prehrou

17.01.16
Utorok 23:43 - Na izbe
Práve som si dnes opäť oddýchol a zajtra o 14:30 sa začne môj prvý boj. Týždeň bez tréningu a choroby, som zvedavý, ako to bude. O pár hodín skôr som z letiska vyzdvihol svojho trénera Murata Efendiho. Som rád, že je tu zajtra. Je tu aj Sergio Canudo Zimmermann, vedúci nemeckej organizácie „Pound for Pound“, ktorá ma bude trénovať. Oficiálne pôjdem na žinenku za tento tím, tím plný súťažiacich.

Streda 12:38 hod.
Cez noc som takmer nespal a som príliš nadšený. Ale teraz je čas ísť do haly s Muratom. Je preplnený džemom, všade ľudia s „karfiolovými ušami“ a oblečením Bjj hovoria rôznymi jazykmi. Najväčší BJJ turnaj na svete. Tento rok som s takmer 4 000 účastníkmi jedným z nich. Prebojujeme sa davom, až kým sa nedostaneme na tribúny. Aj tu je všetko plné, prejsť sa dá len s veľkými ťažkosťami. Oči účastníkov a divákov sa upierajú na súťažnú plochu, ktorú tvorí 8 žinienok, každá s niekoľkými rozhodcami. Prebieha súčasne 8 súbojov, jedna porážka a ste vonku. Každý boj je dôležitý, nikto tomu druhému nič nedaruje. Je to nahlas, tréneri kričajú tipy z okraja podložky alebo iba kričajú „BOJTE SA, BOJTE SA, BOJTE SA, BOJTE SA!“ - diváci s nimi fandia a cítia sa. Hala plná adrenalínu, toto ma infikuje. Som nadšený.

Keďže to nie je dlho pred mojím bojom, idem do rozcvičovacej oblasti. Stretávam tam veľa známych tvárí z Brazílie, hlavne ľudí, ktorí tam boli bez výnimky každý deň. Chvíľu sa rozprávame a ja sa zahrievam. Pomáha mi beh, burpees a podobne. Nakoniec „bojujem“ s dobrým priateľom Stefanom Heberom, ktorý sa mimochodom počas tohto šampionátu dostal na pódium. Som teplý a pripravený, sotva cítim náznak toho, že mi bolo zle, to je dobre. Mimo bojového priestoru je skontrolovaný môj oblek, totožnosť a hmotnosť. Som zaregistrovaný v strednej ťažkej váhe. To znamená, že môžem vážiť až 88,3 kilogramu. Stojím na váhach, žena, ktorá to kontroluje, vyzerá kriticky. Pozerám sa na svoju váhu, oblečené, vážim 81,2 kilogramu. Sakra. Choroba ma prinútila veľa schudnúť. Dokonca som mohol bojovať s celou váhovou triedou pod. „Stredná hmotnosť“ stúpa na cca 82 kg. No to už nie je možné. Žena sa smeje a hovorí „Veľa šťastia“. Či je to teraz myslené vážne?

Slúchadlá, sveter cez gi a čiapka na hlave. Musím zostať v teple, sústrediť sa. Musím vyhrať, bola to tu dlhá cesta. Nezáleží na tom, či som bol chorý, ledva som cvičil celý týždeň alebo teraz vážim takmer o 7 kilogramov menej, to sú slová, ktoré si hovorím. Som vytrhnutý zo svojich myšlienok: „Burak Basak!“ „Burak?!“ „...“ potichu začujem svoje meno. Bol som povolaný a nechal som sa sprevádzať na Mat 4. Tu budem bojovať. Môj súper už je tam, je o niečo nižší ako ja, veľmi silný a má tmavú, hustú bradu. Iba na neho pozriem a môj pohľad smeruje dopredu, k podložke. Nezáleží na tom, kto je predo mnou, musím urobiť maximum.

Začína to, bojujeme v stoji a ťahám ho k zemi. Nikto nezíska body, ale takmer míňa moju obranu. To bolo blízko a vyžadovalo si to veľa sily. Stojí, klamem, stíham ho pozametať (zraziť), za to dostávam 2 body. Teraz napoly ležím na ňom, môžem ho chytiť za golier a zadusiť ho krížovou tlmivkou. Trvá to dlho, nemám správny stisk, ale nepustím to. Predlaktia mi opuchnú, ťahám z celej sily. Nakoniec. Zaklope a vzdá sa, pche. Opúšťam podložku, pozerám hore, môj tréner Murat kývne z tribúny. Sergio ma čaká na okraji podložky, stále na mňa kričal tipy, hovorí, že by som sa mal rýchlo zotaviť.

Sedím na kraji, moje pľúca a hrdlo horia, akoby som bežal o život. Moje predlaktie sa cíti ako betónové bloky, ledva zatvorím ruky. Nie je mi dobre. Známy pocit, že každý, kto súťažil v Bjj, niečo také vie. Ale tiež viem, že sa cítim o niečo horšie ako obvykle, pretože mi bolo zle. Na tom nezáleží. Ak chcem byť majstrom Európy, musím vyhrať ešte päťkrát. Sústredím sa. To je to, čo znamená byť bojovým umelcom.

Kapitola IV - Bronz pre Kassela

19.01.16
Štvrtok 14:23
Pomáham Muratovi zahriať sa na podložke, jeho boj je za necelú hodinu. Som minimálne taký nadšený ako včera. Poznáme sa už 11 rokov a vždy bol mojím trénerom a teraz pre mňa ako brat. Zavolá sa skoro a ide do oblasti podložky. Idem na tribúny a znova trénuje Sergio. Svojho prvého súpera dokáže premôcť, je to boj do kopca, ale nechá ho zraziť Americanou (lakťovou pákou) z montážnej polohy. Jeho protihráč však tak silno krváca z rany, že oblek môjho trénera je celý od krvi. Takto nemôže ďalej bojovať, žiadny problém. Vytiahnem z vrecka ďalšie gi, odhodím ho a Sergio ho odovzdá ďalej.

Murat sa naďalej prebojuje cez skobu do semifinále. Dostal sa cez to. Ak tento boj vyhrá, bude vo finále a má tak šancu na prvé miesto. Je to skutočná bitka, v ktorej spočiatku nie je víťaz, ale nakoniec sa súperovi podarí obísť Muratovu obranu a odtiaľ vyprší čas aj jemu. Včera je v podobnej pozícii ako ja, ale neprestáva bojovať, čas sa kráti. Za posledných 6 sekúnd sa mu dokonca podarilo pozametať, ale dovtedy už bolo neskoro. Ďalšia strata bodov, ale je to tak. Výhra je výhra a prehra, prehra. Aj pre neho je to trpké, súcitím s vami. Napriek tomu to stačilo na 3. miesto. Bronz v triede "Bluebelt, stredne ťažká váha, Masters II". Vynikajúci výkon. Som viac ako hrdý a teším sa na spoločné tréningové hodiny, hneď ako sa vrátim do Nemecka.

Murat Efendi na stupňoch víťazov

Kapitola V - Zhrnutie toho, ako bude veci pokračovať, a poďakovanie

21.01.16
Sobota 02:51 - Vo vlaku do španielskej Salamancy.

Moja cesta na európsky šampionát sa skončila, strávil som posledné dni v Lisabone s Muratom a urobil som si malú prehliadku. Bolo to naozaj super. Pred cestou do Nemecka však strávim ešte pár dní s veľmi dobrými priateľmi v Španielsku, aby som sa zotavil zo všetkých útrap.

Bola to skutočne formatívna cesta, nielenže som bol schopný na sebe veľa pracovať, ale aj potom som sa dozvedel, čo je pre mňa skutočne rozhodujúce. Práve tých známych a priateľov som si mohol nájsť a prehĺbiť. Mať trénera ako Murata, ktorý ma chytí po porážke, alebo mať skvelých priateľov, ktorí sú na teba hrdí, pretože som za mojich podmienok vyhral boj na európskom šampionáte, je na nezaplatenie. Ale aj všetci tí, ktorých som spoznal na tréningu a na výlete, ľudia, s ktorými som strávil pekné chvíle. Bolo mi umožnené trénovať s ľuďmi v Brazílii, ktorí sú neuveriteľne pokorní, prízemní a tiež nemilosrdne talentovaní. Mimochodom, štyria z vás na tomto európskom šampionáte obsadili prvé miesto vo svojej váhovej kategórii. Všetko sú to spomienky, ako aj pozitívne energie, ktoré mi nikto nemôže vziať, sú to energie, ktoré mi umožňujú viesť radostný a plnohodnotný život. Som vďačný za to všetko.

Samozrejme, som zo seba trochu sklamaný a spätne verím, že som mohol urobiť oveľa lepšie. Napriek tomu práve v tom okamihu mohla najvyššia urobiť čo. Túto príležitosť som využil, ako som mohol. Takže s tým môžem skončiť. Pre mňa to neznamená nič iné ako to, že to nestačilo. Čo to znamená do budúcnosti? Začnem od nuly, vezmem so sebou malé turnaje, do konca roka sa budem zdokonaľovať a v januári budúceho roku budem opäť súťažiť. Momentálne pre mňa nie je nič väčšie ako prenasledovanie tohto sna. Chcem stáť na tejto úrovni a uvedomiť si svoj potenciál. Cesta je cieľ a vzdanie sa nie je možnosťou. Oss.

Keďže toto je pre mňa posledný článok o tomto jedinečnom výlete, chcel by som sa tiež poďakovať vám, čitateľom. Rád som sa podelil o svoje skúsenosti a myslím si, že je skvelé, že moje články si v priebehu takmer 2 mesiacov prečítali tisíce ľudí. Dúfam tiež, že z týchto článkov niečo nájdete. Prenasledujte svoje sny, stanovte si správne priority a pracujte na tom, aby ste mali plnohodnotný život. Určite to urobím.

Ja, Murat Efendi a Sergio Canudo Zimmermann