Perikarditída - Altmeyersova encyklopédia - Interné oddelenie

Autor: DR. med. S. Leah Schröder-Bergmann

Posledná aktualizácia: 13. apríla 2020

Synonymá

Prvý deskriptor

Galen bol pravdepodobne prvý, kto opísal konstrikčnú perikarditídu. Už v roku 190 n Galen pozoroval perikardiálne zhrubnutie u zvierat a považoval to za možné u ľudí (Gall 1992).

Špeciálnu formu perikarditídy, ktorá sa vyskytuje ako akútna postinfarktová perikarditída po deštrukcii myokardu, popísal prvýkrát v roku 1956 William Dressler (1890-1969) a pomenoval ju po ňom, takzvaný Dresslerov syndróm s.d. (Erdmann 2009).

definícia

Perikarditída je infekčný alebo neinfekčný akútny alebo chronický zápal perikardu, ktorý je často sprevádzaný perikardiálnym výpotkom (tzv. Perikarditída exudativa), na rozdiel od perikarditídy sicca, ktorá nie je sprevádzaná žiadnym výpotkom (Maisch 2008).

Vo väčšine prípadov sú do zápalového procesu zapojené aj subepikardiálne vrstvy myokardu.

Ochorenie začína ako takzvaná akútna perikarditída. Táto akútna forma môže prerásť do chronickej, konstrikčnej alebo rekurentnej perikarditídy (Hombach 2009).

Zaujímavé tiež

Multifaktorové, chronicky perzistentné a/alebo chronické choroby patriace do skupiny atopických chorôb.

Klasifikácia

V závislosti od klinického priebehu sa rozlišuje medzi:

Podľa Fritzeho (Fritze 2012) - bez ohľadu na etiológiu - je akútna perikarditída rozdelená do nasledujúcich foriem:

suchá (tzv. perikarditída sicca alebo fibrinózna perikarditída)
Perikarditída so sprievodnou sprchou (tzv. Perikarditída exudativa)

Klinicky nie je spoľahlivé rozlíšenie medzi perikarditídou a myokarditídou vždy možné a tiež nedáva zmysel, pretože infekcia často ovplyvňuje aj subepikardiálne vrstvy myokardu. Pre tieto prípady bol zavedený termín „perimyokarditída“ (Herold 2018).

Výskyt/epidemiológia

Výskyt perikarditídy je okolo 1 000 nových prípadov na 1 milión obyvateľov ročne. Pretože choroba môže byť tiež zjavná, existuje podozrenie na oveľa vyšší počet neohlásených prípadov (Erdmann 2009).

Perikarditída sa môže vyskytnúť v akomkoľvek veku, ale uprednostňuje mladú dospelosť oboch pohlaví (Herold 2018).

Pitvy odhalili perikarditídu asi v 2% - 10% (Maisch 2008).

Etiopatogenéza

Príčiny perikarditídy sú veľmi odlišné. Viac ako 50% je idiopatických, približne 30% - 50% infekčných, ostatné príčiny sú pomerne zriedkavé.

Rozlišujeme nasledujúce formy:

1. Infekčná perikarditída:

Infekčná perikarditída je spôsobená

Vírusy: Coxsackie A9, B1-4, mumps, vírus Epstein-Barr, ovčie kiahne, rubeola, cytomegalovírusy, echovírusy, parvovírusy B9, HIV a ďalšie.
Baktérie: meningokoky, pneumokoky, gonokoky, Treponema pallidum, hemophilus, borelióza, tuberkulóza, chlamýdie a ďalšie.
Huby: histoplazma, kandida atď.
Parazity: Echinococcus, Entameba histolytica, Toxoplasma a ďalšie.

2. Perikarditída pri systémových autoimunitných ochoreniach ako je napr.

Sklerodermia (systémová skleróza) u> 50%
Lupus erythematodes disseminatus (asi 30%)
reumatoidná artritída (asi 30%)
Ankylozujúca spondylitída (asi 1%)
Dermatomyozitída (veľmi zriedkavé)
Reiterov syndróm (asi 2%)
Periarthritis nodosa (veľmi zriedkavé)
Familiárna stredomorská horúčka (asi 0,7%)
i.a.

3. Perikarditída ako autoimunitné ochorenie typu 2 u:

febrilná reumatoidná artritída (asi 20% - 50%)
Syndróm po infarkte myokardu (asi o 1% - 5%)
Postkardiotomický syndróm (tiež nazývaný Dresslerov syndróm) 20%
autoreaktívna chronická perikarditída (asi 23,1%)

4. Perikarditída pri ochoreniach okolitých orgánov:

Myokarditída (asi o 30%)
akútny infarkt myokardu (asi 5% - 20%)
Pneumónia (zriedkavé)
Pľúcny infarkt (zriedkavé)
Aneuryzma aorty (zriedkavé)
Myokarditída (zriedkavé)
Ochorenia pažeráka (zriedkavé)
paraneoplastická perikarditída (zriedkavé)
Hydroperikard pri dekompenzovanom srdcovom zlyhaní (zriedkavo)

5. Perikarditída spojená s metabolickými chorobami, ako sú:

Myxedém (asi o 30%)
Urémia (presný výskyt nie je k dispozícii)
diabetická ketoacidóza (zriedkavé)
Addisonova choroba (zriedkavé)
Tehotenstvo (zriedkavé)
Cholesterol perikarditída (veľmi zriedkavé)

6. Traumatická perikarditída

priamym poranením prenikajúcim do hrudníka, cudzími telesami, perforáciou pažeráka (zriedkavo)
nepriamymi poraneniami, ktoré nepreniknú do hrudníka alebo po mediastinálnom žiarení (zriedka)

7. Nádorové perikardiálne choroby (postihuje asi 35% chorôb)

sekundárne metastatické nádory (časté)
primárne nádory (zriedkavé)
Bronchiálny karcinóm (asi 40%)
Rakovina prsníka (asi o 22%)
Leukémia a lymfóm (asi o 15%)
Sarkóm (asi 4%)
Melanóm (asi 3%)
vrátane nádorov

8. drogovo vyvolaná perikarditída (veľmi zriedkavá)

táto forma perikarditídy sa nachádza napr. B. po užití penicilínu (pozri tiež alergiu na penicilín); Niekedy je - na znak reakcie z precitlivenosti - sprevádzaná eozinofíliou (Herold 2018)

Klinický obraz

Pacienti sa v prvom rade sťažujú na retrosternálnu bolesť, často závislú od dychu (najmä v akútnej forme). Bolesť však môže úplne chýbať v prípade pomaly sa rozvíjajúcej perikarditídy (napr. Neoplastickej alebo tuberkulóznej). Pri tuberkulóznej alebo uremickej genéze zvyčajne dochádza k postupnému nástupu s nešpecifickými príznakmi, ako sú napr

Adynamia
nejasná horúčka
Dýchavičnosť
Strata váhy

Ďalšie príznaky závisia od typu perikarditídy, a preto sú podrobnejšie opísané v príslušných článkoch.

Zobrazovanie

Röntgenové vyšetrenie hrudníka: Röntgenové vyšetrenie ukazuje zväčšenie srdcového tieňa bez známok pľúcnej kongescie. Srdce nadobúda takzvaný tvar taštičky so silne vypuklou strednou časťou. Na vylúčenie myogénnej dilatácie srdca z diferenciálnej diagnózy sa odporúča echokardiografia (Herold 2018).

Počítačová tomografia: CT umožňuje presné kvantifikovanie výpotku. Diagnóza je spočiatku založená na nasledujúcich zisteniach:

klinický obraz
typické zmeny v EKG
Echokardiografia
Podľa usmernenia ESC z roku 2015 možno diagnostikovať „akútnu perikarditídu“, ak sú splnené 2 z nasledujúcich kritérií:
Bolesť v hrudi
Hluk trenia
Elevácia ST
Perikardiálny výpotok

Echokardiografia: Echokardiografia je najjednoduchšia a najcitlivejšia metóda na detekciu alebo vylúčenie perikarditídy. Hemodynamickú relevanciu možno dobre vyhodnotiť aj v prípade výpotku (echokardiograficky zistiteľný od 50 ml).

Jaskyňa: Je potrebné dodržať priestor bez ozveny za srdcom a v prípade veľkých výpotkov aj pred srdcom (Herold 2018).

Rozsah výpotku sa echokardiografiou ďalej delí na:

laboratórium

príležitostne sa zvýšil aj TNF (faktor nekrózy nádorov)

Ak je perikarditída infekčná, môžu sa zvýšiť CRP a ESR. V tomto prípade sa odporúča vírusová sérológia a kultúry pre baktérie a mykobaktérie (Herold 2018).

Ak sa zápalové procesy rozšíria do myokardu, je možné zvýšiť:

Kreatinínkináza
Izoenzýmy

diagnóza

Počítačová tomografia a srdcová magnetická rezonančná tomografia sú dve najlepšie zobrazovacie metódy na diagnostiku a objasnenie príčiny perikarditídy. Pretože srdcová magnetická rezonančná tomografia umožňuje v porovnaní s počítačovou tomografiou aj podanie kontrastnej látky (gadolínium), je možné perikardiálne zápalové oblasti vizualizovať aj týmto spôsobom demonštráciou „neskorého zosilnenia“ (Maisch 2008).

Diagnóza je spočiatku založená na nasledujúcich zisteniach:

klinický obraz
typické zmeny v EKG
Echokardiografia

Podľa usmernenia ESC z roku 2015 možno diagnózu „akútna perikarditída“ stanoviť, ak sú splnené 2 z nasledujúcich kritérií:

Bolesť v hrudi
Hluk trenia
Elevácia ST
Perikardiálny výpotok

Auskultácia: Pulzne synchronizovaný systolicko-diastolický, vŕzganie, hluk v blízkosti ucha, najjasnejšie nad lingulou v blízkosti hrudnej kosti (takzvané perikardiálne trenie). Perikardiálne trenie môže byť niekedy iba prítomné

s inšpiráciou pribúda
žiadna zmena hluku počas dýchacej pauzy (na rozdiel od pleurálneho trenia)
nedostatok perikardiálneho trenia nevylučuje perikarditídu!

EKG: Perikarditída nemusí EKG zásadne meniť. Poškodenie vonkajšej vrstvy, ktoré sa zvyčajne vyskytuje u všetkých elektród, je skôr spôsobené zápalom susedných vrstiev myokardu (Herold 2018).

Ak sa zmení EKG, v počiatočnom štádiu sa nájdu konkávne vyvýšenia segmentu ST od stúpajúcej S-vlny. Tieto zmeny sa majú sledovať na viacerých výbojoch, pričom výboje nemožno priradiť k žiadnej zásobovacej oblasti koronárnych ciev.

Niekedy existuje aj periférne/centrálne nízke napätie.

Pri veľkom perikardiálnom výpotku (tzv. Výkyvné srdce) môžu vznikať elektrické alternáty v dôsledku rytmickej zmeny amplitúdy.

Ďalšie informácie o zmenách EKG nájdete v časti akútna perikarditída

Perikardiálna punkcia/perikardiálna biopsia: Ak existuje podozrenie na základné ochorenie, ktoré si vyžaduje ďalšiu liečbu (napr. Tuberkulóza, neoplázia, infekčná perikarditída), môžu byť takéto intervencie celkom užitočné. Diagnostický prínos perikardiálnej punkcie je 39% a perikardiálnej biopsie 54% za predpokladu, že sa tieto zákroky vykonávajú na zmiernenie perikardiálnej tamponády. Úspešnosť týchto zásahov klesá na 14%, ak sa používajú iba u pacientov s perikardiálnym výpotkom a minimálnym trvaním ochorenia jeden týždeň (Erdmann 2009).

Iné: Ostatné diagnostické nálezy závisia od typu perikarditídy, a preto sú podrobnejšie opísané v príslušných článkoch.

Odlišná diagnóza

akútny infarkt myokardu (pri perimyokarditíde chýbajú vlny Q aj R; pri infarkte existujú recipročné depresie ST, ktoré pri perimyokarditíde chýbajú; CK však môže byť mierne zvýšená aj pri perimyokarditíde)

myogénna srdcová dilatácia (pri myogénnej srdcovej dilatácii nie sú sonograficky žiadne príznaky výpotku a žiadne nízke napätie na EKG; často je možné určiť príznaky pľúcnej kongescie)