Sopky sa prebúdzajú pod ľadom

Topiaci sa ľadovec v ľadovci Vatnajokull

Zdroj: REUTERS/INTS KALNINS

Topiaci sa ľad znižuje tlak na sopečné podložie: zvyšuje sa riziko erupcie. Ak by kúsky kameňa ustúpili pod ľadom, mohlo by dôjsť k reakcii podobnej ako pri náhle otvorenom tlakovom hrnci. Zasiahnutý by bol nielen Island a severná Európa.

Geofyzička Carolina Pagli z University of Leeds (Veľká Británia) pracuje so sopkami už 16 rokov. Obzvlášť sa zaujíma o ohnivé hory v arktickom ľade, ktoré vykazujú zvýšenú aktivitu. Na príklade Grimsvötn, ktorý leží pod Vatnajökull, najväčším ľadovcom na Islande, popisuje geofyzik fenomén v časopise „Geophysical Research Letters“, ktorý doteraz sotva prenikol do povedomia: ľadovec stráca ľad a tým pádom aj váhu. Klesajúci tlak otvára cestu pre kvapalnú magmu.

„Hmotnosť ľadovej čiapky bola doteraz v rovnováhe s tlakom magmatu sopky stúpajúcim zdola,“ tvrdí výskumník. Klesajúci tlak ničí rovnováhu medzi zaťažením ľadu zhora a tlakom magmy zdola. Ak by sa hromady hornín podľahli ľadu, mohla by dôjsť k reakcii podobnej reakcii náhle otvoreného tlakového hrnca. „Keď sa hrúbka ľadu zmenšuje, erupcia sopky je čoraz pravdepodobnejšia,“ znie záver výskumníka.

Vypuknutie v Európskom ľadovom oceáne by nemalo dopad iba na Island a severnú Európu. Ľadom pokryté sopky nájdete aj v mnohých ďalších regiónoch sveta. Pagli odhaduje, že zmeny sa dotknú aj sopiek na Aljaške, na Aleutskom súostroví, v Tierra del Fuego na južnej pologuli a v Antarktíde.

Klesajúci tlak ľadovcového ľadu na Feuerberg má aj ďalšie účinky. Zatiaľ čo váha ľadu doteraz spôsobovala, že sopka bola vtlačená do zemskej kôry vlastnou váhou, nedostatok hmotnosti ľadu ju pomaly, ale isto dvíha. Proces nazývaný izostázia, ktorý je v súčasnosti v severnej Európe k dispozícii dodnes. Dnes, približne 10 000 rokov po roztopení vnútrozemského ľadu, sa Škandinávia stále zvyšuje o niekoľko centimetrov ročne. Nikto nevie, ako dlho tento proces potrvá.

Zvyšujúca sa magma navyše opäť zvnútra taví horninu sopky. „Od roku 1890 bolo zhruba 1,4 kubických kilometrov horniny opäť roztavených,“ píše geofyzik. Stručne povedané, tieto procesy zvyšujú riziko ohniska nákazy.

„Kedy sa to stane, sa však nedá presne predpovedať,“ vysvetľuje výskumník a zdôrazňuje, že islandské výsledky nemožno jednoducho aplikovať na celú Zem. Na jednej strane je to vďaka zvláštnej histórii Islandu, ktorá leží presne vo švíku medzi dvoma tektonickými doskami a ako vrchol sopky preniká z morského dna na povrch severného Atlantiku. Tiež nie je možné, aby vedci odhadli množstvo a načasovanie stúpajúcej magmy.