Posttraumatická stresová porucha: príznaky a terapia

Posttraumatická stresová porucha (PTSD) je vážna a často chronická porucha, ktorá sa môže vyskytnúť po mimoriadne stresujúcich udalostiach. Postihnutí zažívajú traumatizujúcu situáciu znova a znova a zvyšuje sa riziko samovraždy.

Posttraumatické.
príčiny
Príznaky
diagnóza
terapia
Prognóza a priebeh PTSD
Zabrániť

Závažné nehody, prírodné katastrofy, mučenie, sexuálne zneužívanie, vojny alebo život ohrozujúce choroby môžu spôsobiť posttraumatickú stresovú poruchu. Vieme napríklad o zvýšení posttraumatickej stresovej poruchy po vojne vo Vietname, po teroristickom útoku z 11. septembra 2001 v New Yorku alebo po vlne tsunami v Indickom oceáne v roku 2004.

Postihnutí znovu a znovu prežívajú situáciu s mimoriadne stresujúcim vnímaním, myšlienkami, nápadmi, nočnými morami a zodpovedajúcimi emočnými stavmi. Trpia zvýšenou úrovňou vzrušenia, problémami so spánkom, ťažkosťami so sústredením, smútkom a zvýšenou podráždenosťou.

Podľa súčasnej medzinárodnej štatistickej klasifikácie chorôb a súvisiacich zdravotných problémov (ICD-10), najdôležitejšieho, globálne uznávaného diagnostického klasifikačného systému v medicíne, sa trauma definuje ako „krátkodobé alebo dlhotrvajúce udalosti alebo prípady mimoriadnej hrozby katastrofických rozmerov, ktoré ovplyvňujú takmer všetky hlboké situácie“. Spustiť zúfalstvo “.

Príčinou PTSD je ťažká trauma

Príčinou posttraumatickej stresovej poruchy je vždy vážna trauma vyvolaná napríklad týraním, vojnami, únosmi, menej často nehodami, vážnymi chorobami alebo prírodnými katastrofami.

Odhaduje sa, že PTSD postihuje asi dve percentá populácie v Nemecku. Čísla sú však oveľa vyššie u skupín obyvateľstva, ktoré ešte prežili druhú svetovú vojnu, najmä u tých, ktorí prežili holokaust. Štúdie ukázali, že takmer všetci väzni, ktorí prežili jeden alebo viac koncentračných táborov, vyvinuli PTSD. Po priamom prežití vojnových udalostí s osobným nebezpečenstvom sa však u PTSD rozvinie asi u každého z dvoch (50 až 65 percent). Riziko je obzvlášť vysoké po znásilnení alebo sexuálnom zneužívaní (50 až 55 percent).

Pretože mučenie je často spojené so sexuálnym zneužívaním, vysvetľuje to tiež podobne vysoké riziko PTSD u obetí mučenia. Po závažných ochoreniach, ako sú infarkty alebo rakovina, asi 15 percent trpí PTSD, tri až jedenásť percent po dopravných nehodách a zhruba päť percent po prírodných a požiarnych katastrofách. Zdá sa, že ženy, deti a dospievajúci majú väčšie riziko PTSD ako muži. Dôvod tejto skutočnosti je stále nejasný.

Ak sa spojí niekoľko faktorov, riziko vzniku PTSD sa zvyšuje. Pokiaľ dnes vieme, riziko závisí tak od závažnosti traumy, ako aj od individuálnej štruktúry osobnosti. Svoju úlohu zohráva aj to, ako sa jednotlivec naučil zvládať problémy a hrozby.

Rizikové faktory pre PTSD:

Závažnosť traumy
(Pred) traumatizácia v detstve
mladší vek
ženské pohlavie
Osobnostné rysy ako neurotizmus a extraverzia

Rozhodujúce je tiež to, ako postihnutí riešia situáciu po traume. Napríklad v prípade traumatizujúcej udalosti zvyčajne existuje súvislosť medzi traumatickými zážitkami a určitými charakteristikami prostredia a zmyslovým vnímaním. Ak sa následne zabráni zodpovedajúcemu miestu alebo podobným podnetom a situáciám, môže to mať krátkodobý vplyv na zníženie strachu, ale z dlhodobého hľadiska to nie je riešenie.

Novšie modely vysvetľujúce vývoj PTSD popisujú pretrvávajúce príznaky úzkosti a tiež silné emócie ako hnev, hanba alebo smútok, ktoré sú v centre chorobného procesu. Spôsob, akým postihnutí spracúvajú traumatické zážitky, môže viesť k začarovanému kruhu, z ktorého často bez pomoci nenájdu cestu. Aj keď boli napríklad obeťami násilia, mnohí si sami vyčítajú situáciu, ktorú zažili, cítia sa nepochopení a strácajú dôveru v seba a ostatných.

Procesy na fyzickej úrovni boli tiež dobre preskúmané. Po stresovej udalosti telo produkuje stresové hormóny, ako je adrenalín. To aktivuje rôzne oblasti mozgu, ako je amygdala (mandľové jadro), hipokampus a hypotalamus. Tieto centrá napríklad spôsobujú, že telo uvoľňuje svoje vlastné opiáty (endorfíny), aby sa vyrovnali so stresom. Okrem toho sa v hypotalame aktivuje centrálny stresový gén CRH (hormón uvoľňujúci kortizol) a následne sa uvoľňuje kortizol, ktorý môže narušiť kognitívne procesy až do výpadku prúdu a tým pravdepodobne predstavuje ochrannú funkciu. Okrem toho sa uvoľňujú nosné látky, ako je glutamát, a v tele sa aktivujú ďalšie pohotovostné gény a poplašné centrá. Celé telo sa dostane do poplachu.

Nakoniec sú zážitky uložené (spálené) v sieťach nervových buniek. Tieto obrázky sú vyhodnotené a porovnané s predchádzajúcimi skúsenosťami. Ak sa situácia znovu prežije v dôsledku traumy, centrálny stresový gén CRH sa dlhodobo aktivuje a normálne riadiace slučky stresovej osi sa zrútia. Existuje dysregulácia rôznych neurobiologických systémov.

Príznaky posttraumatickej stresovej poruchy

Pre osoby postihnuté posttraumatickou stresovou poruchou je charakteristické nežiaduce opätovné zapamätanie si v podobe obrazov, zvukov, živých dojmov, ktoré sa deje tak v bdelom stave vedomia, ako aj v spánku a vedie k subjektívne neznesiteľnému stavu zaplavenia.

Ľudia s PTSD to považujú za mimoriadne stresujúce a cítia sa otupení a otupení. Často sú podráždení a majú náhle výbuchy hnevu. Postihnuté deti sa môžu po traume vysušiť alebo zvlhnúť. Mnoho ľudí s PTSD sa tiež cíti byť trvalo ohrozených („Nie som nikde v bezpečí“) alebo si za to môžu sami („Je to moja chyba, že sa to stalo“).

Príznaky, ktoré podľa diagnostického kľúča ICD-10 naznačujú posttraumatickú stresovú poruchu (PTSD), sú:

dotieravé, stresujúce myšlienky a spomienky na traumu (obrázky, nočné mory, flashbacky)

Príznaky nadmerného vzrušenia (poruchy spánku, zvýšená nervozita, zvýšená podráždenosť, výbuchy hnevu, ťažkosti s koncentráciou)

Vyhýbanie sa okolnostiam podobným alebo súvisiacim so stresom (toto vyhýbanie sa neexistovalo pred stresujúcou udalosťou).

K čiastočnej amnézii môže dôjsť v priebehu procesov represie alebo vyhýbania sa a postihnutí si len čiastočne pamätajú, čo zažili

emočná necitlivosť (všeobecné stiahnutie sa, strata záujmu, vnútorná apatia)

Príznaky sa niekedy v detstve zmenili (napr. Opakované hranie sa cez traumatický zážitok, niekedy agresívne vzorce správania)

Tieto príznaky sú často dočasné. Avšak v závislosti od osobnej anamnézy a typu a rozsahu traumy príznaky u niektorých ľudí pretrvávajú dlhšie ako mesiac a vyvíja sa chronická PTSD.

Posttraumatická stresová porucha je zvyčajne spojená s inými chorobami. Najbežnejšie komorbidity a príznaky sú:

Poruchy úzkosti
depresie
Drogy, alkohol a zneužívanie drog
Poruchy somatizácie
Srdcovo-cievne ochorenia

Riziko samovraždy u ľudí s PTSD je 15-krát vyššie ako u osôb bez traumy. Príznaky ovplyvňujú aj spoločenský život postihnutých. PTSD môže mať za následok rodinné a vzťahové problémy, ako aj pracovné problémy.

Ak posttraumatická stresová porucha pretrváva dlhodobo, môže to viesť k deštrukcii nervových buniek a zníženiu objemu mozgu. Pri úspešnej liečbe sú však tieto procesy reverzibilné.

Dôsledky posttraumatickej stresovej poruchy

Ale dlhodobé následky sa môžu vyskytnúť aj pri PTSD. Zdá sa, že traumy tiež menia aktivitu jednotlivých génov, to znamená, že vedú k takzvaným epigenetickým zmenám. To vedie k kultivácii takzvaných metylových skupín v určitých bodoch genetického materiálu (metylácia DNA) a k ďalším modifikáciám, ktoré trvale ovplyvňujú činnosť a funkčnosť génov, čo zase ovplyvňuje fungovanie neurobiologických systémov. Tieto zmeny môžu byť zdedené, aj keď samotná DNA, teda sekvencia jednotlivých párov báz, zostáva nezmenená.

Okrem viac či menej vedomého odovzdávania emocionálnych zážitkov a ďalších procesov učenia by tento proces mohol poskytnúť vysvetlenie, prečo majú deti obetí traumy tiež zvýšené riziko PTSD a iných duševných chorôb. Na zvieracom modeli bolo možné takéto poškodenie zistiť až v tretej generácii nástupcu. Výskumná skupina na Psychiatrickom inštitúte Maxa Plancka preto vyšetruje obyvateľov New Yorku, ktorí vyvinuli PTSD v súvislosti s teroristickými útokmi na Svetové obchodné centrum.

Diagnóza posttraumatickej stresovej poruchy

Diagnóza posttraumatickej stresovej poruchy sa stanovuje podľa kritérií ICD-10, ak postihnutá osoba po traumatickej udalosti vykazuje určité príznaky.

Podľa iného, globálne uznávaného diagnostického systému, Diagnostického a štatistického manuálu duševných porúch Americkej psychiatrickej asociácie (DSM-IV), možno PTSD diagnostikovať, ak sú splnené štyri z nasledujúcich šiestich kritérií:

1. Kritérium udalosti: Osoba zažila traumatizujúcu udalosť, ktorá spĺňa dve podmienky:

potenciálna alebo skutočná hrozba smrti, vážneho zranenia alebo hrozby fyzického ublíženia sebe alebo iným.

Osoba reaguje intenzívnym strachom, bezmocnosťou alebo zdesením.

2. Skupina príznakov: Tlak v pamäti (príznak nevyhnutný na diagnostiku):

Opakujúce sa a stresujúce spomienky alebo fragmenty pamäte (flashbacky)

Fyziologické reakcie na pamäť alebo podobné situácie ako trauma, ako je potenie, trasenie, ťažkosti s dýchaním, búšenie srdca alebo búšenie srdca, nevoľnosť a gastrointestinálne ťažkosti

3. skupina príznakov: Vyhýbanie sa/emočná necitlivosť (tri príznaky potrebné na diagnostiku):

Vyhýbanie sa myšlienkam a pocitom

Vyvarovanie sa činnosti alebo situácie

Znížený záujem o dôležité činnosti v každodennom živote, profesionálnej kariére alebo koníčkoch

Cítite sa odlúčení alebo cudzí od iných ľudí, ktorí nezažili rovnakú traumatizujúcu udalosť. Rozdiel medzi vami a ostatnými je zrazu neprekonateľný

obmedzený pohľad na budúcnosť, to znamená, že postihnutí majú pocit, že ich život bol zničený a už si nerobia plány

4. Skupina príznakov: Chronická nadmerná excitácia (dva príznaky potrebné na diagnostiku):

Ťažkosti so zaspávaním a so zaspávaním

postihnutí majú neustále pocit, že už nemôžu ničomu a nikomu dôverovať

5. Trvanie poškodení: Príznaky kritérií 2, 3 a 4 pretrvávajú dlhšie ako mesiac.

6. Obmedzenie oblastí života:

Porucha spôsobuje klinicky významné bremená alebo poškodenia v spoločenskom živote a odbornej oblasti postihnutých.

Podľa DSM IV je akútna PTSD prítomná, ak príznaky pretrvávajú menej ako tri mesiace, alebo chronická PTSD, ak príznaky pretrvávajú dlhšie ako tri mesiace. Príznaky sa môžu objaviť okamžite po traumatickej udalosti alebo dokonca s oneskorením niekoľkých rokov. To posledné je však dosť zriedkavé. Jednotlivé príznaky, ktoré sa prejavili len mierne, však môžu byť viditeľnejšie pri zmene okolností, napríklad po skončení pracovného života alebo pri strate manželského partnera.

Na stanovenie diagnózy sa zvyčajne používajú štandardizované dotazníky. Pre malé deti od jedného roka je k dispozícii špeciálna vyšetrovacia metóda, pri ktorej lekár prostredníctvom špeciálneho dotazníka požiada rodičov a pozoruje ich.

Pri stanovení diagnózy je potrebné odlíšiť posttraumatickú stresovú poruchu od akútnej stresovej reakcie. Toto sa diagnostikuje, ak sa počas prvého mesiaca po traume vyskytne klinicky relevantný psychický stav núdze, ktorý je charakterizovaný šokovými príznakmi, pri ktorých môže dôjsť aj k zhoršeniu vedomého vnímania. Medzi ďalšie poruchy, ktoré sa môžu skrývať za príznakmi, patria poruchy osobnosti, ako je hraničný syndróm alebo afektívne poruchy, ako sú úzkostné poruchy alebo depresia.

Terapia posttraumatickej stresovej poruchy

V akútnych prípadoch sú užitočné jednoduché ponuky podpory. Opatreniami „psychologickej prvej pomoci“ priamo v mieste katastrofy sú ochrana, pokoj a pocit bezpečia.

Spracujte traumatické spomienky

Po traume by mali byť s traumou čo najskôr vybavení príslušne kvalifikovaní psychoterapeuti. V závislosti od závažnosti traumy je možné ošetrenie vykonať ambulantne alebo stacionárne (na klinike alebo dennej klinike).

Metóda Eye Movement Desensitization and Reprocessing (EMDR) sa v štúdiách osvedčila aj ako efektívna terapeutická metóda pri posttraumatickej stresovej poruche. Traumatické spomienky by sa mali ľahšie spracovávať s podporou určitých pohybov očí. Pri tejto metóde terapeut pohybuje prstami dopredu a dozadu pred pacientom, zatiaľ čo pacient sleduje pohyby jeho očami. To by malo viesť k synchronizácii hemisfér mozgu, ktoré sú pri posttraumatickej stresovej poruche nevyvážené.

Terapia správaním

Kognitívnou behaviorálnou terapiou sa dosahujú preukázateľne dobré výsledky. Aby bolo možné zvládnuť traumu, je potrebné dávať konfrontáciu so spúšťacou udalosťou. Cieľom je prepracovať sa a integrovať sa za chránených terapeutických podmienok. Predpokladom je dostatočná stabilita dotknutej osoby a dobrý vzťah dôvery medzi terapeutom a pacientom. Ďalšou možnosťou liečby je psychodynamická terapia využívajúca psychoanalýzu alebo psychoterapiu založenú na hĺbkovej psychológii.

Vo vzťahu s terapeutom možno povoliť, zažiť a vyriešiť konflikty. Týmto spôsobom existujú nové druhy vzťahových skúseností, ktoré menia vnútorný svet. Trauma aspoň čiastočne stráca na sile. Dobré výsledky sa dosiahli aj pri špeciálnej terapii pomocou tela alebo arteterapie. To isté platí pre hovorovú terapiu, hypnózu alebo psychodynamické skupinové terapie.

Lieky

Kvôli zložitosti posttraumatickej stresovej poruchy sa vo väčšine prípadov odporúča kombinácia rôznych terapií a v prípade potreby doplnková liečba psychotropnými liekmi, napríklad antidepresívami, ktoré stabilizujú rovnováhu neurotransmiterov v mozgu.

Prognóza a priebeh PTSD

To, ako rýchlo sa posttraumatická stresová porucha spracuje, závisí okrem iného od závažnosti traumy, osobnosti a celkového zdravotného stavu dotknutej osoby. Vďaka včasnej liečbe majú ľudia s PTSD dobrú šancu prekonať následky svojej traumy - terapia trvá v priemere jeden a pol roka. Asi u tretiny postihnutých príznaky vymiznú do roka bez liečby.

Asi u 30 percent však príznaky pretrvávajú aj po desiatich rokoch. Ak dôjde k takémuto chronickému priebehu, dôsledkom sú často pretrvávajúce zmeny osobnosti a sprievodné ochorenia, ako je depresia. Dotknutí ľudia sa cítia bezmocní a vyhýbajú sa situáciám vyvolávajúcim strach. V týchto prípadoch je podpora sociálneho prostredia obzvlášť dôležitá, aby sa zabránilo sociálnej izolácii a možným následkom, ako je strata zamestnania alebo predčasný dôchodok.

Psychologická pomoc predchádza PTSD

Ak dôjde k traume, je potrebné okamžite vyhľadať psychoterapeuta s príslušnou kvalifikáciou, aby sa zabránilo PTSD alebo aby sa aspoň minimalizovali následky.

Rozhovor s priateľmi a známymi môže tiež pomôcť zabrániť PTSD. Pomôcť môžu aj cvičenia alebo iné relaxačné techniky, ako napríklad autogénny tréning alebo jóga, ktoré sa však vo vypätom stave dajú len ťažko naučiť.