Stresové hormóny s vekom urýchľujú obezitu a cukrovku

(Viedeň, 3. 10. 2016) Výskumný tím vedený Richardom Morigglom z Inštitútu pre výskum rakoviny Ludwiga Boltzmanna (LBI-CR), Vetmeduni Viedeň a Lekárska univerzita vo Viedni spolu s medzinárodnou účasťou univerzít v Ulme a Mníchove preskúmali, ako znížený signál stresových hormónov ovplyvňuje tukové bunky. Centrálnym pozorovaním na zvieracom modeli bolo, že znížený stresový signál v tukových bunkách vedie k chudším starým myšiam a zabraňuje cukrovke u dospelých.

V Rakúsku trpí cukrovkou viac ako 600 000 ľudí a ešte vyšší počet obyvateľov má výraznú nadváhu, ktorá môže vyvolať alebo urýchliť mnohé choroby. Preventívne lieky na prevenciu typických chorôb sú preto dôležitým zdravotným problémom.

Glukokortikoidy sú hormóny, ktoré pôsobia na každú bunku v tele. Najznámejším zástupcom je kortizón, ktorý je už mnoho rokov úspešným liekom na potlačenie zápalov, autoimunitných chorôb alebo chronických alergií. Glukokortikoidy tiež hrajú dôležitú úlohu v metabolizme, sú tiež známe ako stresové hormóny. Sú dôležité pre mobilizáciu energie, ktorá je rozhodujúca v nebezpečných situáciách, ako sú infekcie alebo dlhé obdobia nedostatku potravy. Hormóny koordinujú komplexnú interakciu medzi mozgom, žľazami, tukovými zásobami, pečeňou a svalovým tkanivom. Hormóny môžu spôsobiť veľké zmeny v metabolizme. Napríklad typické zvýšenie hmotnosti v starobe s pridruženým ochorením tukov pečene alebo cukrovkou môže byť okrem iného dôsledkom zmenenej hladiny hormónov. Tieto zdravotné problémy sú podporované komplexnými interakciami medzi rôznymi orgánmi a hormónmi a hlavným cieľom štúdie bolo ich lepšie pochopenie. Môžete napríklad použiť lieky na ovplyvnenie stresových hormónov na liečbu obezity alebo cukrovky.

Teraz výskumný tím vedený Richardom Morigglom z Inštitútu pre výskum rakoviny Ludwiga Boltzmanna (LBI-CR), Univerzity veterinárneho lekárstva a Lekárskej univerzity vo Viedni spolu s medzinárodnou účasťou univerzít v Ulme a Mníchove skúmal, ako znížený signál zo stresových hormónov ovplyvňuje tukové bunky. Ústredným pozorovaním bolo, že znížený stresový signál v tukových bunkách vedie k chudším starým myšiam a zabraňuje cukrovke v starobe. Hormonálny účinok je sprostredkovaný receptormi, ktoré sú umiestnené v blízkosti bunkového povrchu a pri uvoľnení stresového hormónu spúšťajú signály vo vnútri bunky. Aby sa prerušil prenos signálu, vedci skúmali myši, ktorých tukové bunky neboli schopné reagovať na stresové hormóny. Výskumná skupina teraz zverejnila svoje výsledky v renomovanom časopise „Diabetes“.

Nedostatok reakcie na stresový hormón vedie k strate energetických zásob z tukových buniek a tieto tukové bunky boli po období hladovania obrovské, pretože tuk nemohol byť mobilizovaný. Na kompenzáciu boli použité ďalšie zdroje energie v tele, a tak strata receptora v tukových bunkách vedie k zásadnému narušeniu celého metabolizmu. Prekvapujúcim výsledkom bolo, že myši mali nižšiu nadváhu ako porovnávané zvieratá po obzvlášť tukovej diéte. Už v starobe myši bez reakcie na stresový hormón vykazovali významne zníženú telesnú hmotnosť. „Prekvapilo nás, že menšie odbúravanie tukov vedie z dlhodobého hľadiska k menšiemu množstvu tukového tkaniva v tele,“ zdôrazňuje Moriggl. Nejde teda o nedostatok stresu, ale o nadmerný stres, ktorý prinúti aspoň starú alebo nesprávne kŕmenú myš k nadváhe. Veríme, že rovnováha stresových hormónov je v neskoršom veku náchylnejšia na urýchlenie typických príznakov starnutia, ako je obezita alebo cukrovka, u ľudí. Štúdia bola zaujímavá tým, že geneticky modifikované myši bez reakcie na stresový hormón mali zlepšenú rovnováhu cukru. Zostáva zistiť, či sa to dá terapeuticky využiť pri cukrovke.